5 najčastejších dôvodov, prečo sa vo vzťahu stále hádame o to isté
"Prečo sa stále hádame o to isté?" Možno to poznáte až príliš dobre...
Predstavte si bežný večer.
Obaja ste unavení, doma je pokoj… až kým niečo malé nespustí lavínu. Ponožky na zemi, zas zabudnutý odkaz, tón hlasu, ktorý si ani neuvedomujete. A zrazu ste v tom znovu. Rovnaká debata, rovnaké argumenty, rovnaký pocit, že sa točíme v kruhu.
Ako mentor vidím jednu vec veľmi často: vo vzťahu sa málokedy hádame o "tú vec". Väčšinou ide o starý pocit, ktorý v nás žije už roky – a partner je len spúšťač.
Dnes vám ukážem 5 najčastejších dôvodov, prečo sa hádky opakujú stále dokola – aj keď nechceme.
1) Nehádame sa o veci. Hádame sa o pocit opustenia.
Partner príde domov neskôr.
Nepovie, že ide ešte na jedno pivo.
Neodpisuje. Nedvíha.
Navonok bežná situácia.
V podvedomí však aktivuje oveľa hlbší strach: "Nie som dôležitý. Znova ma nechávajú samého."
V etikoterapii sa tomu hovorí strach z opustenia.
V NLP – spúšťač starého vzorca.
V neurovede – aktivácia limbického systému.
Výsledok?
Reagujeme nie ako dospelý človek, ale ako dieťa, ktoré zažilo samotu, odmietnutie alebo chaos doma.
Čo s tým?
Zastaviť reakciu. Zhlboka sa nadýchnuť. A skúsiť pomenovať pocit, nie obvinenie:
"Niečo vo mne sa zľaklo. Nie je to o tebe, len potrebujem vedieť, že som pre teba dôležitý."
2) Opakujeme to, čo sme videli doma
Ak ste vyrastali v prostredí, kde sa o veciach nekričalo, ale mlčalo – budete v dospelosti mlčať tiež.
Ak ste videli výbuchy – budete vybuchovať.
Ak ste videli ustupovanie – budete ustupovať.
Deti nekopírujú to, čo im rodičia hovoria.
Deti kopírujú to, čo vidia každý deň.
Nevedomé vzorce z detstva sú ako staré softvéry. Snažíme sa ich prekryť "snahou byť lepší", ale v strese vždy naskočí pôvodný program.
A tak sa hádame o nič – ale v skutočnosti o to, čo sme sa naučili ako normu.
Čo s tým?
Spýtať sa: "Je toto môj vzorec – alebo realita?"
Často sa tým celá hádka rozplynie.
3) Reagujeme iným spôsobom: útok, útek alebo zamrznutie
Každý z nás má svoj "defaultný mód", keď cíti tlak.
Útok – kričím, argumentujem, chcem to vyriešiť hneď.
Útek – zavriem sa do izby, chcem mať pokoj.
Zamrznutie – nedokážem povedať ani slovo, len stojím.
A teraz si predstavte dvoch partnerov s rozdielnymi štýlmi:
Jeden potrebuje hovoriť.
Druhý potrebuje ticho.
Jeden chce rýchle riešenie.
Druhý potrebuje odstup.
Takáto kombinácia = nekonečný cyklus hádok.
Čo s tým?
Dohodnúť si pravidlo:
"Ak jeden potrebuje priestor, povie to. A ak druhý potrebuje rozhovor, dohodneme si čas."
Jednoduché. A mení to dynamiku obrovsky.
4) Vo vzťahu často reagujú dve vnútorné deti
Toto bude pre mnohých najväčšie AHA.
Keď je človek preťažený emóciou, neaktivuje sa jeho dospelá časť – ale tá najzraniteľnejšia detská.
A tak sa dvaja dospelí ľudia hádajú, ale v skutočnosti "bojujú":
– jedna časť, ktorá túži po prijatí
– a druhá, ktorá sa bojí, že nie je dosť dobrá
Keď partner povie: "Ty ma vôbec nevnímaš!"
Možno to nehovorí on – možno jeho 7-ročné ja, ktoré to kedysi zažilo.
Keď niekto vybuchne:
Možno to nie je agresia.
Možno je to snaha chrániť zraniteľnosť.
Čo s tým?
Opýtať sa v duchu:
"Kto práve hovorí? Moje dospelé ja – alebo to malé, ktoré bolo niekedy zranené?"
Toto jediné uvedomenie mení celý priebeh hádky.
5) Hádka je len ventil. Skutočný problém je nevyjadrená potreba.
Každá hádka má v pozadí jednu zabudnutú vetu:
"Potrebujem niečo, ale neviem to povedať."
Niekedy je to potreba bezpečia.
Niekedy pozornosti.
Niekedy uznania.
Niekedy obyčajná pochvala: "Som na teba hrdý."
Ale keď potreba nie je vyjadrená, telo ju začne tlmočiť za nás: podráždenosť, pasívna agresia, útok, únik, mlčanie.
A partner vidí len reakciu, nie tú jemnú prosbu o naplnenie niečoho, čo je pre nás dôležité.
Čo s tým?
Spýtať sa:
"Čo som si v tej chvíli želal? Po čom som túžil, ale nevyslovil som to?"
A následne to povedať bez výčitky, bez irónie, bez útoku.
A môj záver?
Vo vzťahu niekedy nie sme dvaja nepriatelia.
Sme dvaja ľudia, ktorí sa snažia zahojiť niečo, čo ich bolí už dávno.
A možno to nie je o tom, že sa hádame stále dokola.
Možno je to o tom, že sa učíme pomenovať, čo nás nikdy nenaučili povedať.